DÁŽĎ

        Sedím v útulnej podkrovnej pracovni prevoňanej arómou vanilky z horiacej sviečky, na strešné okná mi dopadajú husté dažďové kvapky a rozmýšľam nad tým, ako sa mi splnil sen o ideálnom bývaní. Odjakživa, kam až siahajú moje spomienky, som túžila po poschodovom dome a izbe v podkroví. Táto túžba neutíchala ani v dospelosti, ani po narodení detí a dokonca sa stupňovala tým viac, čím viacej sa všade stavali moderné bungalovy a stali sa prototypom moderného bývania pre väčšinu ľudí.

     Po rokoch (občasného) nesmelého hľadania som našla dom, ktorý „na nás čakal“.... Skrátim to, šli sme pozrieť, páčil sa , zázračne rýchlo sme sa dohodli, kúpili a presťahovali sa. Nebolo to teda až tak jednoduché ako to vyznieva, predsa len, tri malé deti a pomoc takmer žiadna.....Poschodový dom na dedine s ideálne veľkým pozemkom. Zamilovala som sa do života na vidieku, oduševnene, často až nad rámec svojich síl som sadila, kopala, ryla, presádzala, murovala, búrala....No ani dom, ani záhrada nevyzerali po rokoch zďaleka ako v mojich predstavách, veľmi mi chýbala najmä v záhrade chlapská ruka. Bola som stále viac sama, manžel večne v práci a na cestách...všetko bolo na mne, mama, gazdiná, taxikár, záhradník, upratovacia služba...to, čo ma predtým tešilo, som začala neznášať. Cítila som sa ako chytená do pasce, z ktorej som nevidela úniku. A znenávidela som dedinu. Tak strašne!

        Starostlivosť o moju milovanú záhradu a kvetinky som zredukovala na nevyhnutné minimum, všetky práce som vykonávala úplne roboticky. Moja dlhoročná vnútorná dilema, či patrím na dedinu alebo do mesta sa zdala byť vyriešená. Manžel však o sťahovaní nechcel ani počuť, bola som už zúfalá. Až raz.....opäť bol na služobnej ceste stovky kilometrov od nás, som po dlhom čase zvedavo a s nádejou otvorila realitný webový portál. Všade okolo nás kopa developerských projektov, ktoré ma, mimochodom, stále neoslovovali, ale napriek tomu som sa rozhodla stránku prelúskať. A NAŠLA SOM HO! Svietil tam na prvej stránke, upútal ma svojou „londýnskou“ fasádou a nádhernou pergolou prerastenou desaťročia starým viničom.

        Klik! A už som so zatajeným dychom čítala...množstvo izieb...podkrovie...suterén...veľký denný obytný priestor na prízemí s obrovskou kuchyňou (milujem varenie s deťmi, aj keď sú už veľké) a na poschodí dostatočný počet izieb pre všetky deti, ako som vždy chcela...krásne slnečné a priestranné ...velikánsky ateliér v podkroví pre mňa a pracovňa pre manžela (časom aj on začal viac pracovať z domu) ...veľká komora  pre mňa a dielňa pre manžela...a nádherné centrálne schodisko v strede domu ako v mojich predstavách...dokonca úžasný „showroom“ ako sme miestnosť okamžite nazvali, prístupný priamo z ulice ♥... ani som to nedočítala a už som posielala link aj mojej polovičke...“Pozri, ako pre nás postavený!“ ...A to som ešte nevedela všetko. To ostatné sme už na diaľku čítali a objavovali spolu a cítili sme, že toto je naše vysnívané bývanie. V okrajovej časti menšieho mesta, s krásnou predzáhradkou a záhradkou takej veľkosti, že nebudem mať problém sa o ňu starať aj sama. A najlepšie bolo, že dokončenie bolo vo vlastnej réžii. Keďže mám radšej útulné bývanie ako moderné minimalistické riešenia, plne mi to vyhovovalo. Okamžite sme o dome povedali aj deťom, ktoré boli nadšené a hneď vedeli, ktorá izba bude koho :D . O dva dni sme boli na obhliadke a bolo nám jasné, že tohto domu sa nevzdáme. Nadšenie bolo obrovské. Neviem ako a prečo, ale ja som cítila, že dom bude náš, bola som o tom plne presvedčená, vôbec netuším, kde sa tá istota vo mne zobrala.

 .... Po troch mesiacoch mi maklér s úsmevom odovzdal kľúče od domu. Celá rodina sme sa zbehli v novom, rozutekali sme na poschodie, na balkóny a ja som tam stála s nepopísateľným pocitom vnútri.....slzy úľavy a šťastia sa kotúľali nielen po mojej tvári.......Napriek tomu pred nami bol dlhý boj.....a ani sme netušili, že to bude trvať ešte dlhé mesiace, kým sa budeme môcť naozaj presťahovať a považovať dom za svoj. ... No....jednoduché to nebolo, ale vybojovali sme to a sme tu.

         Milujem tento dom, milujem každú jeho miestnosť (trochu menej technickú miestnosť a dielňu), každý jeho kút napriek tomu, že je stále v polosurovom stave a čaká nás na ňom ešte veľa, veľmi veľa  práce. A ako prvú som začala budovať záhradu ♥. Často sedávam v kuchyni na okne a len tak sa pozerám a kochám čerstvo posadenými maličkými kríkmi a stromčekmi. A už teraz tú miniatúrnu  záhradku zbožňujem. Nie je to moderný dom ani novostavba, nemá obrovskú záhradu ani výstavný trávnik či robotickú kosačku, nemáme dokonca žiadny trávnik. Ale takto to chceme a takto sme šťastní, naplnila sa naša predstava o ideálnom bývaní.

 Šla som hore schodmi so šálkou čierneho čaju v ruke a  s pevným úmyslom vrhnúť sa do práce. No zvuk dažďa bubnujúceho na strechu vo mne zrazu vyvolal zmes pocitov. Pocitov vďačnosti a šťastia. A v hlave sa mi začali odvíjať spomienky.....